16.03.2022 Roztrhnutá taška pre Ukrajinu.

Po slnkom zaliatej krajine plnej pšenice sa prechádza žena, ticho pokladá nohu pred nohu a jej kroky sú v mäkkom svetle nežné ako ona sama. Keď sa blíži k horizontu, otočí sa aby skontrolovala dve deti bežiace za ňou. Vzduch vonia teplom, zlatisté pole žiarou prehrieva srdce. V tejto žene je sila, ktorú vidíme dnes tu, pred nami. Sedí v čiernej zimnej bunde, strapatá, zapozeraná do dcéry so synom ako vyhadzujú sáčok do vzduchu. Nesie v sebe všetku silu, ktorú zozbierala spolu so pšenicou, drží svoj kúsok domova, ktorý stihla uchovať. Hovorí jasne, je dôstojná, teší sa úprimne z pomoci, jej srdce je však roztrhnuté, oči prázdne, budúcnosť je smiešna a materiálne veci zbytočné. Nesie jednu tašku, v ktorej má celý svoj život. A celý život jej detí. Verí, že vnútorná istota jej sveta je dostatočná. Ťažko hľadá slová.

Takmer nikto z nás netušil, že môžeme byť svedkami tejto vojny. Vojen je veľa, pretrvávajú stále, len sú niekedy bližšie a niekedy ďalej. Bojujeme každý deň, niekto menej, niekto viac. V tom všetkom sa nám chvíľami stráca v absurdite skutočnosť, že na trhu mizne papier na výrobu tašiek a jeho cena stúpa z hodiny na hodinu. Kam všade nás táto vojna zavedie? K ľudskosti a budovaniu svojho vnútorného silného sveta?

Trháme pomyselne našu papierovú tašku, aby sme odkryli vnútro ľudí, ktorí k nám teraz prichádzajú. Vždy najprv počkajme, kým tieto ženy popustia pevnosť papiera, v ktorom sú obalené. Mnohé nestihli nič strašné vidieť a mnohé videli to, čo sme poniektorí nevideli ani vo filme či zlom sne. Počkajme, kým sa ľudia pred nami roztrhajú, aby ukázali to mäkké srdce. Skúsme robiť všetko preto, aby papier povolil, mäkol pod našim prístupom, Trpezlivo, lebo práce a pomoci bude treba ešte veľmi veľa. Keď sa roztrhaná papierová taška rozplynie vo vode, čo preteká Ukrajinou.